legendnivea

      Niekde za mnou sa ozvalo vlčie vytie a hon sa začal. Bežal
som ako o život... možno preto, lebo mi oň skutočne išlo.

            Len matne si na okolnosti, ktoré ma prinútili byť tu,
spomínam. Snažil som sa na ne zabudnúť, ale... dá sa zabudnúť na niečo,
čo rozhodlo o vašom živote a smrti?

 

            /„Ále, Sayo, len jednu službičku,“ hovorila z môjho
najlepšieho kamaráta opitosť. „... len jeden tanec... číslo...“/

/ A tak som za ňou išiel. Za tou blonďavou cudzinkou pri
bare, ktorá mu práve pomotala hlavu. Toľko toho pre mňa urobil... toto
nebolo nič v porovnaní s tým, čo by som pre neho urobil ja./

/Ako som k nej kráčal, všimol som si, že ma sleduje. Keď som stál vedľa
nej, usmievala sa na mňa ako anjel. Trošku som zneistel./

/„Hm... čau!“ začal som, prehĺtajúc hrču, čo sa mi tvorila v hrdle.
„M-Môj kamarát by si s tebou rád zatancoval...“/

/„... ale prišiel si ty,“ stále sa usmievala, „nie on.“ Potom sa
odvrátila a úsmev jej na chvíľu vychladol. „Poď sa so mnou prejsť.“/

/Vstala a elegantne, priam nadpozemsky vykráčala cez celú sálu, len tak
rozrážala kúdole cigaretového dymu. Nasledoval som ju. Vyšiel som
z klubu, ale len čo som videl, ako jej zlaté vlasy zašli za roh.
Bezhlavo som sa za ňou vybral, čím ďalej, tým opustenejšou štvrťou.
A vtom som stratil vedomie./

 

Noha mi skĺzla po vlhkom koreni, len tak som sa zviezol na chrbát. Ležal
som na lístí na zemi a počúval vlastné splašené srdce. Celá tá svorka
ide po mne. Je prirodzené, že už nevládzem bežať ďalej. Veď som len
človek...

Premohol som sa a vstal som. Akoby to mohlo niečo zmeniť, som sa zase
rozbehol. Chvíľu som bežal dole kopcom, potom zase hore. Lístie mi
šľahalo po tvári, kroky sa ozývali. Doteraz som si neuvedomil, ako
strašne duní, keď človek beží. Až teraz, kedy môže byť každý hluk osudným.

Zavýjanie sa ozývalo už len kúsok za mnou. Chytal som už minimálne tretí
dych, keď nie štvrtý. Skoro som už ani nevidel.

Naraz sa predo mnou objavila čistinka, ktorú križoval potôčik.

 

/Studená voda ma ako mohutná morská vlna vtiahla do reality. Rozkašľal
som sa, aby som ju dostal z pľúc. Bola noc. Stál som uprostred
priestrannej kruhovej... arény? Na jednom z vystúpených miest stála aj
ona. Tá blondýna, čo som ju včera nasledoval./

/„Jedno africké porekadlo hovorí: /Každé ráno sa v Afrike zobudí
antilopa a beží ako o život, aby utiekla hladnému levovi a dožila
večera. A každé ráno sa v Afrike zobudí lev a beží ako o život, aby
chytil antilopu, nasýtil sa a dožil večera,/“ prihovorila sa na úvod./

/Potom svoju pozornosť upriamila aj s očami ostatného davu na mňa./

/„Ty, Sayo, máš úžasnú možnosť dokázať nám, ako veľmi schopná je tá vaša
ľudská rasa. Stavíš na to svoj život.“ Z lavíc, na ktorých sedeli jej
veľmi podobní cudzinci, sa ozval ohromný rev. Cítil som sa pri ňom byť
tak malý a slabý... Keď ustal, pokračovala. „Pravidlá sú jednoduché. Ak
ujdeš cez potok uprostred čistinky na západe mne a mojej rodine, môžeš
si ten svoj život nechať, ale keď ťa chytíme,“ revali ohlušujúco, ani
neviem, ako som počul jej ďalšie slová, „nasýtime sa z tvojho mäsa a krvi!“/

/Jediné dvere, veľké ako vráta sa otvorili a vošla nimi sporo odetá
mladá žena. Prišla rovno ku mne, schytila moju tvár do dlaní a pobozkala
ma. Nie však z lásky alebo obdivu, skôr ako nejakú rutinu./

/„Pre šťastie,“ dodala. „A teraz bež.“ Po celom tele mi prebehli
zimomriavky. Ako som mohol bežať, keď som sa nedokázal ani pohnúť?
Usmiala sa. „Bež, hlupáčik...“/

 

/Už len pár metrov/, hovoril som si vduchu. Za sebou som jasne počul,
ako niekoľko mohutných párov nôh dopadá na zarosenú trávu. Zo všetkých
síl, ktoré som nazbieral vďaka vyletenému adrenalínu som sa odrazil
a preskočil na druhý breh potoka.

Dopadol som na nohy, ale tie štrajkujúc povolili a ja som sa skotúľal na
zem. Pľúca ma boleli, ako hltali chýbajúci kyslík. S vypätím všetkých
síl som sa obzrel.

Na brehu stáli dvaja čierni vlci, ticho vrčali, kráčali okolo potoka tam
a späť. Jeden z nich mal na čele žltý fliačik. Jej oči sršali hnevom
a bezmocnosťou. Asi nečakala, že jej a jej rodine dokážem ujsť.

Sadla si, krátko zavrčala ako povel druhému a ten sa rozbehol krížom cez
potok. Len ho ten prúd trochu zatiahol na juh.

„Povedala si... povedala,“ lapal som po dychu, neschopný hovoriť.

Nohy som mal ako dva slíže. Nie len, že som s nimi nemohol pohnúť, ani
som si ich necítil.

„Teraz patrí mne, Serafy,“ ozval sa spoza mňa pokojný melodický hlas.
Skoro som vypustil dušu.

Za mnou sa ako nočný prízrak zjavilo dievča. Snehovobiele vlasy jej len
tak viali vo vetre, ako vlny rozbúreného mora, akoby reagovali na jej
vnútorný nepokoj. Sem-tam jej odkryli jej špicaté uši.

Neznáma prešla predo mňa, aby sa postavila medzi mňa a vlčicu s pohľadom
pevne zabodnutom v jej tvári.

„Tu máš,“ povedala tak ticho, že som ju skoro ani nepočul. „Asi sa budeš
musieť brániť aj sám.“ Do rúk mi dopadla postriebrená... nie, strieborná
dýka, ľahko previazaná trávou. Najprv som ničomu nerozumel, ale postupne
mi niečo začalo docháť.

Tá ušatá je na mojej strane. Tá Serafy, či ako ju nazvala, je vodcom
niečoho, čo ma chcelo zabiť. A vlci mi usilujú o život.

Obzrel som sa po mojej spolubojovníčke, ale zmizla, akoby tam vôbec ani
nebola. Nevidel som ani ju, ani nijakého iného človeka, či vlka.

Rozochvel som sa po celom tele. Panický strach. Rozmýšľal som kedy
príde. Do očí mi vhŕkli slzy, úplne mi zvlhli dlane, roztočil sa mi celý
svet. Zbraň, ktorú som dostal na obranu mi vypadla s jemným cinknutím na
zem. Objal som si kolená. Ostal som sám.

Prešlo niekoľko sekúnd ticha... niekoľko minút... hodina... Spoza môjho
chrbta sa začalo ozývať šúchanie lístia o kožuch, zvuk dopadania láb na
vlhkú zem. Zadržal som dych. V tichosti, som schytil dýku a pripravil sa
na útok. Keď som si už bol istý tým, že fučanie a tiché vrčanie je už
len kúsok odo mňa, otočil som sa a v jednom skoku vrazil dýku až po
rukoväť do bieleho kožuchu. Následne som o krok cúvol.

Predo mňa sa zvalilo telo veľkého bieleho vlka. Z rany v hrudi mu
vytekala krv. Čistinku naplnilo ticho. Žiaden zvuk sa už z toho tvora
neozval.

Zrazu sa jeho obrysy rozplynuli a ležalo tam telo toho striebrovlasého
dievčaťa. Dýka jej trčala z krvavočervenej košele v strede hrude. Oči od
prekvapenia celkom roztvorené.

Rozkričal som sa na plné hrdlo a s rovnakým krikom som sa rozbehol ďalej
lesom, na západ.

 

Svoj príbeh som rozpovedal svojim najbližším a kamarátom. Tím, ktorým
som veril, odkedy si pamätám. Nikto mi však neveril. Doporučili ma na
psychiatriu. Ani doktori mi neverili. Zavreli ma do ústavu pre
chorobomyseľných a každý deň ma sledujú, aby som si neublížil.

Jedného dňa mi niekto zavolal. Bol to môj najlepší kamarát, vďaka
ktorému som tu skončil. Nevedel som, ani len som netušil, čo by mohol od
blázna ako som ja chcieť. Zdvihol som mu a hneď mi ucho naplnilo jeho
fučanie.

„Sayo... tá moja priateľka... ide po mne s... s celou jej rodinou,“
fučal do telefónu. Počuteľne bežal zo všetkých síl. „Povedali mi... aby
som bežal... Čo mám... Ako...?“

„Bež,“ pohrával mi tvárou jemne šialený úsmev, „bež ako antilopa pred
levom a nezastavuj sa...

/... len bež.“/